Sárka a Ondrejko
Lucia Koščáková:
„Každý z nás sníva o šťastnej rodine, milujúcom partnerovi, zdravých deťoch a miestom, ktoré nazýva svojim domovom. Aj ja som snívala a podaril sa mi môj sen naplniť síce trošku inak, ale mám milujúceho manžela, krásnu rodinku a chcela by som ďalej napísať, že aj zdravé deti, no bohužiaľ to tak nie je. Spolu s manželom máme krásne 6,5 ročné dvojičky Sárku a Ondrejka, ktorí nie sú celkom zdraví, ale sú to šťastné, usmievavé, usilovné slniečka, ktoré nám dávajú silu a nádej na lepšiu budúcnosť. Sárka a Ondrejko majú DMO, no aj napriek svojim hendikepom dokážu zdolávať bežné prekážky života. Za ich úspechom a pokrokmi je veľké úsilie, chuť bojovať a nevzdávať to, veľké množstvo rehabilitačných cvičení, podporných terapií a hlavne sila a podpora našej rodiny, bez ktorej by sme to len ťažko zvládli. Ondrejkova a Sárkina zdravotná starostlivosť je veľmi finančne a časovo náročná. Vďaka podpore darcov a nadácií Sárka a Ondrejko krok po kroku sú bližšie k svojmu cieľu a to byť raz sebestačný v rámci svojich možností a začleniť sa do našej spoločnosti."
"Sárka a Ondrejko nás naučili dívať sa na svet úplne inak ako doposiaľ, vážiť si malé, pre niekoho možno bezvýznamné pokroky, no pre nás sú hotový zázrak, naučili nás pokore, že nič nie je samozrejmosť, trpezlivosti, a nádeji, že všetko má svoj význam aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá.“
Liliánka
Martinko
Noémi Čižmárová:
„Emília a Liliána sú naše vytúžené dvojičky. Narodili sa skôr, v 31.týždni tehotenstva. Kým Emília predčasný pôrod znášala dobre, žiaľ, Liliána nie. Dostala krvácanie do mozgu a neskôr pribudla epilepsia a diagnóza detská mozgová obrna kvadruparéza. Boli sme sklamaní, zúfalí, beznádejní, nevedeli sme ako a kde začať s liečbou. Všetky naše predstavy o šťastnom a bezstarostnom živote troskotali. Život a naše priority sa nám úplne zmenili, museli sme všetko prispôsobiť Liliánke, aby čím viac sme jej vedeli pomôcť a čím viac som sa jej vedela venovať. Pravidelné lekárske vyšetrenia, pobyty v nemocnici, cestovanie, terapie a rehabilitácie nás úplne vyčerpali aj telesne, duševne a finančne. Aby sme Liliáne vedeli naďalej zabezpečiť potrebné zdravotné úkony, po nociach som písala žiadosti do rôznych nadácií, informovala som sa od mamičiek s podobným osudom, ako a kde získať potrebné financie, na aké kompenzácie a špeciálne pomôcky máme nároky. Tento rok dovŕšili naše dvojičky šiesty rok života. Už mám skúsenosti a známosti, viem na koho sa mám obrátiť v prípade, ak niečo potrebujem vybaviť. A som rada, že aj ja môžem poradiť a v prípade potreby pomôcť ľuďom s podobným osudom."
"Vybojovala som Lilike klasickú škôlku s asistentkou. Ďalším mojim cieľom je, dostať ju do klasickej školy s asistentkou. Áno, je to celoživotný boj. Ale nevzdávam sa. Verím, že ako doteraz aj naďalej nájdeme v sebe toľko sily, aby sme vedeli Liliáne zabezpečiť plnohodnotný život.“
Iveta Kováčiková:
„Som matkou Martinka, ktorý mal 20 rokov a žiaľ aj my patríme medzi tie viaceré rodinky s postihnutím dieťatkom. Syn sa narodil pridusený a mal nedostatok kyslíka a následkom tohoto má diagnózu Detská mozgová obrna - kvadruspastická forma. V 1 roku života dostal aj epileptické záchvaty a chvalabohu, je 6 rokov bez nich. 2-krát do týždňa chodí do praktickej školy a 3-krát do týždňa je v DSS, kde sú tiež takto choré detičky. Od malička stále cvičíme a chodíme na rehabilitácie, ktoré vôbec nie sú hradené zdravotnou poisťovňou a stále musíme zháňať finančné prostriedky cez 2% alebo cez rôzne nadácie. No z roku na rok je to horšie a už mu moc nechcú prispieť, lebo je dospelý. Ako keby tieto deti to už nepotrebovali. Starám sa o syna sama, je to náročné, ale snažíme sa život brať s úsmevom. Jeho otec si ho na pár hodín berie cez víkendy. Sme vždy vďační za akúkoľvek finančnú pomoc od druhých ľudí i nadácií, bez nich by sme to veľakrát nezvládli. Svojho syna veľmi ľúbim 🙂“
Peťko
Hanka
Iveta Václavíková:
„Peťko bol dlhoočakávané dieťa. Keď konečne prišiel medzi nás, oznámili nám diagnózu spina bifida všetkých L a S stavcov a diagnózy s tým spojené. Nevedeli sme, čo nás čaká a čo to obnáša, ale z dieťatka sme sa veľmi tešili. Peťko je veľmi šikovný a vytrvalý chlapček. Napriek nekonečným hospitalizáciám, rehabilitáciám, povinnostiam to zvláda výborne a dosahuje skvelé výsledky v škole. Dostať Peťka do bežnej základnej školy vyžadovalo veľmi veľa úsilia, no ten boj za to stál. Navštevuje Základnú školu J.J. Thurzu v Detve, kde ďakujeme vedeniu školy, pani učiteľkám za veľkú ústretovosť. V škole som s Peťkom, ale príde čas, keď už aj ja ako matka budem mať nejakú chvíľu pre seba alebo na nákup a pod., teda že Peťko už bude v škole s pomocou asistentov. Potrebuje zdravotné úkony, pohyb, bol by potrebný skôr zdravotnícky pracovník. Už druhú zimu sme boli doma izolovaní, kvôli pandémii. Aj keď pre Peťka to bolo veľmi ťažké. Konečne už môžeme chodiť medzi ľudí. Potrebuje veľa zdravotných pomôcok, rehabilitácii a cestovanie po celom Slovensku za odborníkmi, aj v zahraničí. To všetko je finančne náročné a snažíme sa využiť každú možnosť. Sú to doslova veľké tisíce. Je smutné, že na Slovensku je to takto postavené."
"Takže ďakujeme veľmi pekne všetkým, ktorí sa podieľajú a podajú pomocnú ruku zvládať to. Aj napriek všetkému nám Peťko robí veľkú radosť a veríme, že to niekam v živote dotiahne aj napriek hendikepu.“
Andrea Drgoňová:
„Život v našej rodine sa zmenil už pred viac ako štrnástimi rokmi. Narodila sa Hanka, malinké dievčatko, ktoré vážilo len 1600g. Okrem nej sme mali prváčika Šimona, ktorý sa zo sestričky tešil. Vtedy sme ale netušili, čo všetko nám život prinesie. Ako Hanka rástla, pribúdali zdravotné problémy, detská mozgová obrna. Asi ako každá matka, som hľadala na internete, kde čo o diagnóze nájdem, no nakoniec som to vzdala. Hanka rástla, cvičili sme každý deň. Bolo to náročné aj po psychickej stránke, mala som pocit, že ľudia na nás pozerajú z každej strany. No Hanka bola stále usmiata. Všetku starostlivosť som venovala hlavne jej, chodila som s ňou do škôlky, do školy, na rehabilitácie, na ihrisko. No nebolo to ľahké, nemohla behať s deťmi v škôlke na dvore, nemohla v škole behať s dievčatami po triede, ísť sa bicyklovať s kamarátmi. Bohužiaľ som sa veľmi málo venovala ako matka synovi, no ten bol tak šikovný, že školu zvládol na výbornú aj bez pomoci rodičov. Vždy sa vedel s Hankou zahrať, postrážil, keď bolo treba, dokonca aj teraz ju rád zoberie do kina, na zmrzlinu. V prvom ročníku sa nám pridružila epilepsia, a tým som z Hanky oko nespustila a starostlivosť o ňu bola ešte väčšia. Postupne sme sa naučili existovať aj s našimi diagnózami, s našimi obmedzeniami, prestala som vnímať okolie a ideme si za svojim cieľom, aby bola Hanka samostatná, aby sa jej splnili všetky sny a my rodičia a jej veľký brat ju budeme stále podporovať. Hanka je bojovníčka, ktorá sa nevzdáva a ide si za svojim.“
V nadácii si zakladáme na úzkom kontakte s rodinami, mnohé poznáme osobne, lebo sme ich už navštívili, prípadne rehabilitujú v našom neziskovom Centre Natália. Príbehy ďalších rodín nájdete na našom darcovskom portáli https://pomocdruhemu.sk/chcem-pomoct.
Každá pomoc sa počíta. Ďakujeme, že pomáhate.
Tím nadácie!